Najväčšie zrkadlo v Slnečnej sústave

24. January 2021

Zodiakálne svetlo a Mliečna cesta z Nízkych Tatier Autor: Tomáš Slovinský

Vo vesmírnom merítku sme pri pozorovaní nočnej oblohy zvyknutí pozerať sa do hlbokej minulosti. Na to, aby sme dovideli tak nesmierne ďaleko nepotrebujeme dokonca ani ďalekohľad. Najvzdialenejší objekt, ktorý voľným okom môžeme vôbec pozorovať je galaxia s katalógovým označením M31, ktorá sa nachádza v súhvezdí Androméda. Svetlo, ktoré z nej k nám na Zem práve dorazilo, sa na svoju púť vybralo pred 2.500.000 rokov. Neviete si to ani predstaviť? Nuž, jeho cesta merala presne 23.651.826.181.450.110.000 km. Okrem hviezd vzdialených niekoľko svetelných rokov na oblohe pozorujeme i bližšie objekty. Na to, aby sme videli fascinujúce veci nemusíme skutočne cestovať až tak ďaleko. Napr. i v našej Slnečnej sústave sa je rozhodne na čo pozerať. Planéty a ich mesiace, náš Mesiac, kométy, či Slnko. Hoci sa jedná o relatívne blízke objekty, ani tieto vzdialenosti nie sú úplne na dosah. Svetlo z nášho Slnka sa na Zem totiž nedostane hneď. Vzdialenosť približne 150.000.000km prekoná rýchlosťou svetla za 8 minút a 20 sekúnd. Z planéty Neptún k nám svetlo putuje približne 4,1 hodiny. To značí, že akýkoľvek pohľad na oblohu je vlastne pohľadom do minulosti. Nuž, akoby aj tak všetko okolo nás bolo nesmierne ďaleko…

 

 

 

 

 

Zodiakálne svetlo, Mliečna cesta a protisvit Autor: Petr Horálek

Ak ste si mysleli, že sa v Slnečnej sústave nenachádza nič, na čo by sme sa mohli špeciálnejšie zamerať, ste na veľkom omyle. Okrem spomínaných planét, mesiacov, jednej zaujímavej hviezdy, či komét naším planetárnym systémom “pláva” obrovské množstvo menších telies – asteroidov, meteoroidov, či malých zrniečok kozmického medziplanetárneho prachu. Vo vnútornej časti Slnečnej sústavy (až za orbotou Zeme) sa nachádza veľké množstvo mikročiastočiek, ktoré dohromady nazývame medziplanetárny oblak prachu. S najväčšou pravdepodobnosťou tento materiál za sebou zanechali kométy Jupiterovej rodiny. Obežná dráha takýchto komét okolo Slnka trvá menej ako 20 rokov a ich afélium (najvzdialenejšia poloha od Slnka) sa nachádza približne na úrovni Jupiterovej orbity. Jedna z najznámejších komét pochádzajúcich z Jupiterovej rodiny je kométa 67P/Churyumov-Gerasimenko, na ktorej pristála sonda Philae kozmického plavidla Rosetta spoločnosti ESA. Práve ona sa pričinila na potvrdení pôvodu čiastočiek medziplanetárneho oblaku. Ak by sme tieto častice dokázali zmerať, ich rozmery by sa pohybovali v rozmedzí 10-300 mikrónov. Častice s menším rozmerom na tomto mieste nezotrvajú kvôli pôsobeniu slnečného žiarenia. Najväčšia hustota častíc medziplanetárneho oblaku je v úrovni ekliptiky – v pomyselnej rovine planetárnych orbít, kde sa v našej hviezdnej sústave nachádza vôbec najviac materiálu. 

Zodiakálne svetlo a popis Autor: Tomáš Slovinský

Malé zrnká prachu však vedia narobiť aj veľké divadlo. Keďže je medziplanetárny oblak permanentne nasvecovaný Slnkom, dohromady pôsobí ako obrovská odrazová plocha. Tento jav na nočnej oblohe pozorujeme i zo Zeme a voláme ho zodiakálne svetlo. Zodiakálne, či zvieratníkové práve preto, že na úrovni ekliptiky ležia súhvezdia zverokruhu (zvieratníku). Na oblohe je toto svetlo dobre pozorovateľné za bezmesačných nocí a ďaleko od miest, kde svetelné znečistenie nenarúša pohľad na samotnú nočnú oblohu. Inak sa môže stať, že svetelné znečistenie od kužeľu zodiakálneho svetla nerozoznáte. Jeho spektrum je zhodné so slnečným svetlom. Na pohľad teda vyzerá ako biely difúzny kužeľ tiahnúci sa naprieč ekliptikou na oblohe. Jeho dĺžka dosahuje až 90° od Slnka. Postupne vo väčšej vzdialenosti slabne. Na prirodzene tmavej oblohe ho však pozorujeme naprieč celou oblohou ako slabý zodiakálny pás. Práve to má za následok, že úroveň zodiakálneho oblaku siaha až za úroveň zemskej obežnej dráhy. Tento jav zachytia aj citlivé fotoaparáty, čo dokazuje kvalitu miestnej oblohy. Na opačnej svetovej strane – presne oproti polohe Slnka – sa v zodiakálnom páse nachádza mierne zjasnený bod. Tento bod sa odborne volá protisvit (Gegenschein, či counterglow) a vzniká spätným odrazom svetla. Zodiakálne svetlo z našich končín celkovo najlepšie pozorujeme v obdobiach rovnodenností – teda na jar a na jeseň. Na jar – v marci úroveň ekliptiky zviera najstrmší uhol s horizontom a viditeľnosť zodiakálneho svetla je najlepšia. Pozorovať ho však dokážame i v okolitých mesiacoch. Jeho jasnosť prevyšuje jas Mliečnej cesty, takže na oblohe je skvele viditeľné. Jasnosť protisvitu je však o niečo nižšia, na jeho pozorovanie potrebujeme skutočne dobré podmienky. Hoci sa zodiakálne svetlo na nočnej oblohe nachádza po celý rok, smer sklonu zemskej osi vďaka obehu okolo Slnka spôsobuje to, že je častokrát veľmi sklonené –  iba tesne nad horizontom. Ak je ekliptika takto naklonená, zodiakálne svetlo nepozorujeme. To isté platí aj o protisvite, ktorý sa navyše nesmie nachádzať na jasnej časti oblohy.

Na jar zodiakálne svetlo vidíme po západe Slnka na začiatku astrnomickej noci, a to nad západným obzorom. Na jeseň zodiakálne svetlo pozorujeme pred koncom astronomickej noci – pred východom Slnka nad východným obzorom. Protisvit je najlepšie viditeľný v období, keď je na oblohe vysoko a v jeho okolí sa nenachádza iný jasný objekt, ako napr. Mliečna cesta. Teda opäť v októbri a v marci. V priebehu marca uvidíme protisvit priamo pod známym a jasným súhvezdím Leva. Nebude teda ťažké ho na tmavej oblohe nájsť. Najväčšiu výšku na oblohe dosiahne okolo 22-23. hodiny a viditeľný bude nad južným obzorom. Nesmieme sa však zabudnút vybrať za poriadnou tmou. Na Slovensku sú to miesta ako Park tmavej oblohy Poloniny, Nízke Tatry, Muránska planina, Orava, či Veľká Fatra.Na oblohe však nesmie svojim svitom rušiť Mesiac.

Zodiakálne svetlo, Venuša a meteorický roj Orionidy v Parku tmavej oblohy Poloniny Autor: Tomáš Slovinský

Podobné zodiakálne svetlo nepozorujeme iba vrámci Slnečnej sústavy. Pozorovali sme ho už aj v iných hviezdnych systémoch a môže byť tiež predzvesťou výskytu exoplanét. Ak sa za pozorovaním zodiakálneho svetla vyberiete, spomeňte si, že sa vlastne pozeráte na najväčšie zrkadlo v Slnečnej sústave. Zaujímave, však? 🙂

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

autor článku:

Tomáš Slovinský

1994, Slovensko
Astrofotograf, popularizátor astronómie, lektor
Riaditeľ OZ Astronómia pre všetkých
NASA Astronomy Picture Of the Day
Earth Science Picture Of the Day
Uverejnený v BBC Sky At Night, TWAN – The World At Night

New Blogs

Depth of the night

During moonless nights, the real treasures of the night sky are hidden deep in the Greek mountains. The dark sky

Read More